ZOŠITY HUMANISTOV č. 61-67 - Richard Dawkins: Delúzia Boha
Časť diela Delúzia Boha (The God Delusion) od "pápeža ateizmu" R. Dawkinsa v 7 číslach dvojmesačníka Zošity humanistov. » |
| Autor: |
(Zborník) • Rastislav Škoda, 2007 |
| Vydanie: |
|
Náklad: |
|
| Počet strán: |
256 str. |
Formát: |
A5 |
| Jazyk: |
slovenský |
ISBN: |
1335-5104 |
| Väzba: |
brožovaná |
Stav: |
nová - na sklade |
| Cena: |
151 Sk |
 |
| |
| Popis: |
Vydavateľ a prekladateľ:
„Kniha Delúzia Boha je podrobné vysvetlenie ateizmu z hľadiska histórie, logiky aj kultúry. Patrí do knižnice ateistu a agnostika, aby si doplnili a usporiadali doterajšie poznatky a do rúk každého študenta, ktorý si vytvára svetonázor."...
Richard Dawkins je jedným z najskvelejších, súčasných svetových autorov humanistickej literatúry vôbec. Tento uznávaný vedec sa však nerozpakuje používať ani slovo ateizmus, ktoré sa vďaka náboženskému tlaku stalo takmer nadávkou. Kniha sa na Západe stala bestsellerom a vyvolala živé diskusie.
•••
OBSAH:
Balíček 7 čísiel (61-67/2007) dvojmesačníka proti vojnám, proti náboženstvám a proti kapitalizmu - Zošity humanistov obsahuje:
ZOŠITY HUMANISTOV - číslo 61, máj 2007
Richard Dawkins: Delúzia Boha (The God Delusion) - Obsah • Predhovor • 1. Kapitola: Hlboko nábožný neveriaci • 2. Kapitola: Predpoklad Boha
Rastislav Škoda: O novej knihe Delúzia Boha
•
ZOŠITY HUMANISTOV - číslo 62, júl 2007
Richard Dawkins: Delúzia Boha (The God Delusion) - 3. kapitola: Argumenty pre existenciu Boha
Rastislav Škoda: Ako mizla naša viera
•
ZOŠITY HUMANISTOV - číslo 63, august 2007
Richard Dawkins: Delúzia Boha (The God Delusion) - 4. kapitola: Prečo skoro isto nieto Boha
Peklo zamrzlo!
•
ZOŠITY HUMANISTOV - číslo 64, september 2007
Richard Dawkins: Delúzia Boha (The God Delusion) - 5. kapitola: Korene náboženstva
R.Š: Z kritík Delúzia Boha
Rastislav Škoda: Sú katolíci lepší kresťania?
•
ZOŠITY HUMANISTOV - číslo 65, október 2007
Richard Dawkins: Delúzia Boha (The God Delusion) - 6. kapitola: Korene morálnosti: Prečo sme dobrí • 7. kapitola: „Dobrá“ kniha a menlivý morálny duch času (zeitgeist)
Jean Bicmont: Rok 01 ľavice: zastať a rozmýšľať
ZOŠITY HUMANISTOV - číslo 66, november 2007
Richard Dawkins: Delúzia Boha (The God Delusion) - 8. kapitola: Čo je zlé na náboženstve? Prečo také nepriateľstvo?
Laurence M. Vance: Môže byť kresťan vojenským kňazom?
Elric O. M.: Bohapustá lož
Daniel van Biema: Kríza viery matky Terezy
Rastislav Škoda: Ešte k nepredstaviteľným listom matky Terezy
Eduard Chmelár: Kult osobnosti Andreja Hlinku
Cambridgeský sprievodca po ateizme
•
ZOŠITY HUMANISTOV - číslo 67, december 2007
Richard Dawkins: Delúzia Boha (The God Delusion) - 9. kapitola: Detstvo, jeho zneužívanie a únik z náboženstva • 10. kapitola: Citeľná medzera
Tomas Flynn: Kto sa bojí dobročinnosti na základe viery?
Tom Shipka: Humanizmus a politika
•••
ÚRYVKY:
ZOŠITY HUMANISTOV - číslo 61, máj 2007:
Richard Dawkins: Delúzia Boha - Predhovor
Ako dieťa nenávidela moja žena svoju školu a priala si, aby z nej mohla odísť. Po rokoch, keď mala okolo dvadsať, priznala sa k svojmu nešťastnému pocitu svojim rodičom a jej matka žasla: „Ale dieťa, prečo si neprišla k nám a nepovedala nám to?“ Lallina odpoveď sú moje dnešné slová: „Keď som nevedela, že to môžem!“
Nevedela som, že môžem.
Mám podozrenie - ba som si istý - že existuje množstvo ľudí, ktorých vychovali v jednom alebo druhom náboženstve a sú v ňom nešťastní, neveria mu, alebo ich trápia zlá, ktoré sa vykonali v jeho mene; ľudí, ktorí cítia neurčitú túžbu vymaniť sa z náboženstva svojich rodičov, chceli by to urobiť, ale neuvedomujú si, že táto možnosť existuje. Ak ste jeden z nich, je táto kniha pre vás. Jej účelom je zobudiť vedomie, uvedomiť si skutočnosť, že byť ateistom je realistická ašpirácia, a k tomu odvážna a nádherná. Môžete byť ateistom, ktorý je šťastný, vyrovnaný, morálny a intelektuálne uspokojený. To je moje prvé posolstvo na prebudenie vedomia. Mám v pláne ešte tri, o ktorých bude reč neskoršie.
V januári 2006 som na Štvrtom kanáli Britskej televízie moderoval dvojdielnu dokumentáciu s názvom Korene všetkého zla?(Root of All Evil?). Ten názov sa mi od začiatku nepáčil. Náboženstvo nie je koreňom všetkého zla, pretože jedna vec nikdy nie je koreňom všetkého zla. Bol som však nadšený reklamou Štvrtého kanálu v celoštátnych novinách. Bola to panoráma manhattanských mrakodrapov s titulkom „Predstav si svet bez náboženstva.“ Aké tu boli súvislosti? Pozornosť pútali dvojčatá Svetového obchodného centra.
Predstav si, s Johnom Lennonom, svet bez náboženstva. Predstav si, že neboli samovražední teroristi s bombami za pásom, nebol jedenásty september, nebolo siedmeho siedmy (bombový útok na londýnsky transportný systém 7. júla 2005 - pozn. prekl.), neboli križiacke ťaženia, ani pohony na čarodejnice, ani GP (gunpower plot, neúspešné sprisahanie anglických katolíkov proti kráľovi Jakubovi I. - pozn.prekl.), ani rozdelenie Indie, ani izraelsko-palestínske vojny, ani srbsko-chorvátsko-moslimské masakry, ani prenasledovanie Židov ako „vrahov Krista“, ani „nepokoje“ v Severnom Írsku, ani zabíjania pre „česť rodiny“, ani ligotavo naobliekaní vlasatí televízni kazatelia, šklbajúci o peniaze naivných ľudí („Boh si praje, aby si dával, kým to pocítiš.“). Predstav si, že niet talibancov, ktorí vyhadzujú do vzduchu starodávne sochy, že sa verejne nepopravujú bohorúhači, že sa nebičuje ženská koža zato, že sa z nej odhalil jeden centimeter. Práve ma informuje kolega Desmond Morris, že úžasná pieseň Johna Lennona sa v Amerike reprodukuje s vynechaním vety „a ani náboženstva niet“. Jedna verzia má dokonca drzosť zmeniť to na „a s jedným náboženstvom“.
Možno si myslíte, že rozumným stanoviskom je agnosticizmus, a že ateizmus je rovnako dogmatický ako náboženská viera. Ak je to tak, dúfam, že 2. kapitola zmení váš názor a presvedčí vás, že „predpoklad Boha“ je vedecká hypotéza o vesmíre, ktorú treba analyzovať práve tak skepticky, ako hocktorú inú. Možno vás učili, že filozofi a teológovia predložili presvedčivé dôvody pre vieru v existenciu Boha. V tom prípade sa tešte na 3. kapitolu, „Argumenty pre vieru v Boha“ - sú presvedčivo slabé. Možno si myslíte, že Boh musí existovať, lebo ako inakšie by bol mohol vzniknúť svet? Ako inakšie by mohol existovať život, a to v celej svojej bohatej rozličnosti, keď každý druh (živočíchov a rastlín) na počudovanie vyzerá, ako by bol osobitne navrhnutý? Ak rozmýšľate takýmto spôsobom, objasní vám 4. kapitola „Prečo skoro iste nieto Boha“. Ďaleko od poukazovania na dizajnéra, ilúzia dizajnu živého sveta sa vysvetľuje úsporne a so zničujúcou eleganciou darvinovským prírodným výberom. A hoci sa prírodný výber obmedzuje na vysvetlenie živého sveta, navrhuje nášmu mysleniu pravdepodobnosť vysvetľovacích „žeriavov“ aj na pochopenie samotného vesmíru. Sila žeriavov typu prírodný výber je druhý z mojich štyroch budičov vedomia.
Možno si myslíte, že boh alebo bohovia musia existovať, pretože antropológovia a historici hlásia, že každú ľudskú kultúru ovládajú veriaci. Ak sa vám to vidí presvedčivé, prečítajte si prosím 5. kapitolu, „Korene náboženstva“, kde sa vysvetľuje, prečo je viera taká všadeprítomná. Alebo si myslíte, že náboženskú vieru potrebujeme, aby sme mali odôvodnenú morálku? Potrebujeme Boha, aby sme boli dobrí? Čítajte prosím 6. a 7. kapitolu a uvidíte, prečo to nie je pravda. Máte sympatie k náboženstvu ako dobrej veci pre svet, hoci sám ste vieru stratili? Ôsma kapitola vás pozve zaoberať sa problémami, pri ktorých náboženstvo nie je takou dobrou vecou pre svet.
Ak sa cítite lapený do pasce náboženstva svojej mladosti, bude dobre spýtať sa sám seba, ako k tomu došlo. Odpoveď obyčajne znie, že to bol nejaký spôsob detskej indoktrinácie. Ak ste vo všetkom náboženský, potom je drvivo pravdepodobné, že máte náboženstvo svojich rodičov. Keby ste sa boli narodili v Arkansase, mysleli by ste si, že kresťanstvo má pravdu a islam sa mýli; pritom viete, že by ste si mysleli opak, keby ste sa boli narodili v Afganistane. Opak platí, keby ste sa boli narodili v Afganistane.
Celá otázka detstva a náboženstva je predmetom 9. kapitoly, kde sa spomína aj môj tretí budič vedomia. Feministkou to trhne, keď počuje „on“ miesto „ona“, „mužský“ miesto „ľudský“. (Tento rozdiel platí pre osobitnú gramatiku veľmi výrazne v angličtine, menej v nemčine - pozn. prekl.). Chcem, aby to každým trhlo, keď počuje výraz „katolícke“ či „moslimské“ dieťa. Ak chcete, hovorte o „dieťati katolíckych rodičov“. A ak počujete niekoho hovoriť o „katolíckom dieťati“, zastavte ho a zdvorilo ho upozornite, že deti sú príliš mladé, aby pochopili, aké je ich politické a ekonomické presvedčenie. Keďže mojím cieľom je budenie vedomia, neospravedlňujem sa, že o tom hovorím aj v tomto predhovore, aj v 9. kapitole. O tom sa nedá hovoriť príliš často. Poviem to znova: Toto nie je moslimské dieťa, toto je dieťa moslimských rodičov. Toto dieťa je príliš mladé, aby mohlo vedieť, či je moslim alebo niečo iné. Neexistuje niečo ako moslimské dieťa. Neexistuje niečo ako kresťanské dieťa.
Kapitoly 1 a 10 otvárajú a zatvárajú knihu, každá svojím spôsobom vysvetľujúc, ako môže správne pochopenie veľkoleposti skutočného sveta, čo aj sa nikdy nestane náboženstvom, vyplniť inšpiračnú rolu, ktorú si v dejinách - neoprávnene - uzurpovalo náboženstvo.
Mojím štvrtým budičom vedomia je hrdosť ateistu. Byť ateistom nie je nič, za čo by sa bolo treba ospravedlňovať. Naopak, je to niečo, načo treba byť hrdý, že sa čelom staviame voči vzdialeným horizontom, že ateizmus temer vždy znamená zdravú nezávislosť mysle, áno, zdravú myseľ. Je veľa ľudí, ktorí v hĺbke svojho srdca vedia, že sú ateisti, ale neopovažujú sa povedať to vo svojich rodinách, ba niekedy ani pripustiť to sami sebe. Čiastočne je to preto, lebo výraz „ateista“ sa oddávna budoval ako strašné a hrozné označenie. V 9. kapitole podávam tragikomický príbeh herečky Julie Sweeneyovej o reakcii jej rodičov, keď sa z novín dozvedeli, že sa stala ateistkou. Boli by sa zmierili s tým, že neverí v Boha, ale stať sa ateistkou! ATEISTKOU! (mamin hlas sa zmenil v hlasitý výkrik).
Na tomto mieste sa musím obrátiť osobitne na amerických čitateľov, pretože nábožnosť v dnešnej Amerike je čosi naozaj pozoruhodného. Čo je to? Právnička Wendy Kaminerová len nepatrne preháňala, keď povedala, že smiať sa z náboženstva je také riskantné, ako zapáliť americkú zástavu v Hale Americkej légie (1). Ateisti majú v dnešnej Amerike také postavenie, ako mali u nás homosexuáli pred päťdesiatimi rokmi. Dnes, po prejdení hnutia Hrdých gayov, je u nás (v Anglicku - pozn.prekl.) pre homosexuála možné, čo aj nijako nie ľahké, že bude zvolený do verejnej funkcie. V roku 1999 zisťoval Gallupov ústav verejnej mienky, či by ľudia hlasovali pre inakšie rovnako kvalifikovanú osobu, keby bola žena (95 % áno), rímsko-katolíčka (94 %), Žid (92 %), čierny (92 %), mormón (79 %), homosexuál (79 %) alebo ateista (49 %). Z toho vidieť, akú dlhú cestu máme pred sebou Ale ateistov je o hodne viac, najmä medzi vzdelanými ľuďmi, ako si mnohí uvedomujú. Tak to bolo už v 19. storočí, keď John Stuart Mill mohol konštatovať: „Svet by žasol, keby vedel, koľkí z jeho najsvetlejších ozdôb, z jeho aj v ľudovom ponímaní múdrosti a cnosti najdôstojnejších reprezentantov, sú vo veciach náboženstva úplní skeptici.“
To musí byť ešte pravdivejšie dnes a dôkazy prinášam v 3. kapitole. Jednou z príčin, prečo toľkí ľudia neberú na vedomie ateistov, je aj to, že mnohí z nás - ateistov - sa zdráhajú „prejaviť sa“. Snívam o tom, že táto kniha pomôže niektorým ľuďom „vyjaviť sa“. Presne tak ako v prípade hnutia gayov, čím viac jednotlivcov sa vyjaví, tým ľahšie bude pre ďalších pripojiť sa k nim. Možno existuje kritická masa pre začatie reťazovej reakcie.
Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že v USA je viac ateistov a agnostikov ako Židov, ba dokonca viac ako mnohých ostatných náboženských skupín. Na rozdiel od Židov, ktorí majú notoricky jednu z najúčinnejších loby v USA, a od evanjelikálnych kresťanov, ktorí majú najväčšiu politickú moc, ateisti a agnostici nie sú organizovaní a preto majú na spoločnosť temer nulový vplyv. Pokusy o organizovanie ateistov boli prirovnané k pokusom chovať v hlúčku mačky, lebo majú ako tieto vlastnosť myslieť nezávisle a nepodriaďovať sa autorite. Dobrý prvý krok bude vybudovať kritickú masu ateistov, odhodlaných vyjaviť sa, čo dodá iným odvahu tiež tak urobiť. Čo aj sa nedajú chovať v skupinách, v dostatočnom počte narobia mačky veľa hluku a nemožno ich ignorovať.
Výraz „delúzia“ v mojom nadpise (- dalo by sa povedať aj „dezilúzia“, „sklamanie“, „klamná“, „bludná“ či „falošná“ predstava, možno aj „vytriezvenie“ - pozn. prekl.) znepokojil niektorých psychiatrov, ktorí ho považujú za odborný výraz, ktorému sa nemá dávať nový význam. Traja mi navrhli špeciálny technický výraz pre náboženskú falošnú predstavu, a to „relúziu“ (v zmysle náboženskú, religióznu predstavu - pozn.prekl.). (2). Možno sa raz ujme. Momentálne sa pridŕžam „delúzie“ a musím vysvetliť prečo. Penguinov Slovník angličtiny (Penguin English Dictionary) definuje delúziu ako „falošnú predstavu alebo dojem“. Prekvapuje, že ilustratívna citácia slovníka pochádza od Phillipa E. Johnsona, ktorý napísal: „Darvinizmus je história oslobodenia ľudstva od delúzie, že jeho osud kontroluje vyššia moc, ako je on sám.“ Môže to byť ten istý Phillip E. Johnson, ktorý dnes vedie v USA ťaženie kreacionizmu proti darvinizmu? Veruže je, a dá sa vidieť, že citácia je vyňatá z kontextu. Dúfam, že skutočnosť, že som to uznal, neujde pozornosti, pretože takáto slušnosť nesprevádzala početné kreacionistické citácie mojich výrokov, úmyselne a zavádzajúco vyňaté zo súvislostí. Nech mal Johnson akýkoľvek úmysel, pod jeho vetu sa rád podpisujem. Slovník programu Microsoft Word definuje delúziu ako „pretrvávajúcu falošnú predstavu napriek silným protirečivým dôkazom, a to osobitne ako príznak psychiatrických porúch“. Prvá časť tejto vety perfektne sedí pre náboženskú vieru. Či je príznakom psychiatrickej poruchy, to sa prikláňam k názoru Roberta M. Pirsiga, autora knihy Zen a umenie údržby motorbicykla (Zen and the Art of Motorcycle Maintenance), kde hovorí: „Keď trpí na delúziu jedna osoba, volá sa to pomätenosť. Keď trpia na delúziu mnohí ľudia, volá sa to náboženstvo.“
Ak táto kniha splní moje očakávania, pobožní čitatelia pri jej otvorení sa stanú ateistami pri jej zatvorení. Aký namyslený optimizmus! Je samozrejmé, že pravoverní veriaci sú imúnni voči všetkým argumentom, keďže majú odolnosť, budovanú od indoktrinácie v detskom veku metódami, ktoré dozrievali storočia (či už na podklade evolúcie alebo dizajnu). Medzi účinnými imunizačnými postupmi je aj naliehavé varovanie pred čo aj len otvorením takejto knihy, ktorá je celkom iste dielom diabla. Verím však, že medzi nami je veľa ľudí s otvorenou mysľou: ľudí, ktorých detská indoktrinácia nebola dosť zákerná, alebo pre iné príčiny „nezabrala“; možno bola ich vrodená inteligencia dosť silná, aby ju prekonala. Takí slobodní duchovia potrebujú len nepatrné povzbudenie a zbavia sa prekážky náboženstva. Prinajmenšom dúfam, že nikto, kto čítal túto knihu, nebude môcť povedať: „Nevedel som, že to môžem.“
Za pomoc pri príprave tejto knihy som vďačný mnohým kolegom. Nemôžem ich všetkých vymenovať, ale patrí medzi nich môj literárny agent John Brockman a moji vydavatelia Sally Gaminarová (za Transworld) a Emon Dolan (za Houghton Mifflin), ktorí obidvaja čítali túto knihu s citlivosťou a inteligentným porozumením; prispeli užitočnou zmesou kriticizmu a rady. Ich srdečná a nadšená viera v túto knihu pôsobila na mňa veľmi povzbudivo. Gillian Somerscalesová sa konštruktívnymi návrhmi a starostlivými opravami starala o prepisy. Iní, čo posudzovali rozličné koncepty a zaslúžia si moju vďaku, boli Jerry Coyne, J. Anderson Thomson, R. Elisabeth Cornwellová, Ursula Goodenoughová, Latha Menonová a najmä neobyčajne kritická Karen Owensová, ktorej oboznámenosť s každým konceptom knihy bola skoro tak podrobná ako moja.
Táto kniha sa zakladá (platí to obojstranne) na dvojdielnej televíznej dokumentácii Korene všetkého zla?, ktorú som v Britskej televízii (Štvrtý kanál) moderoval v januári 2006. Som vďačný všetkým, čo sa na tejto produkcii podieľali, vrátane Deborah Kiddovej, Russella Barnesa, Tima Cragga, Adama Prescoda, Alana Clementsa a Hamisha Mykuru. Za povolenie používať texty tejto dokumentácie ďakujem spoločnosti IWC a Štvrtému kanálu. Korene všetkého zla? zaznamenali výbornú sledovanosť v Británii a prebrala ich Austrálska rozhlasová korporácia. Ukáže sa, či sa niektorý americký televízny kanál opováži uviesť ich.*
(* Ilegálne kópie sa umiestňujú na početných webstranách v USA. Vyjednáva sa legitímny predaj DVD. Keď ide táto kniha do tlače, rokovania ešte neskončili. Keď sa tak stane, bude informácia na strane www.richarddawkins.net.)
V mojej mysli zrela táto kniha niekoľko rokov. Už v tom čase si niektoré myšlienky nevyhnutne našli cestu do mojich prednášok, napríklad do mojich Tanner Lectures v Harvarde, ako aj do článkov v novinách a časopisoch. Osobitne čitatelia mojich pravidelných stĺpcov vo Free Inquiry spoznajú niektoré pasáže. Som vďačný Tomovi Flynnovi, vydavateľovi tohto obdivuhodného časopisu, za popudy, ktoré mi dal, keď ma verboval za pravidelného kolumnistu. Dúfam, že sa po zaneprázdnení pri dokončovaní tejto knihy vrátim k svojmu stĺpcu a použijem ho na komentár k dozvukom tejto knihy. Z rozličných dôvodov som vďačný Danovi Dennettovi, Marcovi Hauserovi, Michaelovi Stirratovi, Samovi Harrisovi, Helen Fisherovej, Margaret Downeyovej, Ibn Warraqovi, Hermione Leeovej, Julii Sweeneyovej, Danovi Barkerovi, Josephine Wellshovej, Ianovi Bairdovi a osobitne Georgeovi Scalesovi. Takáto kniha nebude úplná, kým sa nestane jadrom živej webstránky, fórom pre dodatočný materiál, pre reakcie, diskusie, otázky a odpovede - kto vie, čo nám prinesie budúcnosť? Dúfam, že www.richarddawkins.net, webstránka Nadácie Richarda Dawkinsa pre rozum a vedu, bude plniť túto rolu; som extrémne vďačný Joshovi Timonenovi za umeleckosť, profesionalizmus a všetku námahu, ktorú do tejto stránky vkladá.
Predovšetkým však ďakujem svojej žene Lalle Wardovej, ktorá ma posilňovala počas mojich váhaní a pochybností nielen morálnou podporou a vtipnými návrhmi na zlepšenie, ale aj čítajúc mi celú knihu nahlas vo dvoch štádiách jej vzniku; len tak som mohol priamo vnímať, ako sa bude pozdávať inému čitateľovi, ako som ja. Odporúčam túto techniku aj iným autorom, ale musím ich varovať, že čitateľ musí byť profesionálny herec s citlivosťou hlasu a sluchu nastavenými na hudbu jazyka.
•
ZOŠITY HUMANISTOV - číslo 62, júl 2007:
Rastislav Škoda: Ako mizla naša viera
Obžalúvajú nás zo všetkých ziel sekularizácie, t. j. spoločenského života a zákonodarstva, ktoré sa už viac ako dve storočia odpútava od predpisov svätých písiem (starých najmenej 3 500 rokov, ale stále novo interpretovaných cirkevnými hierarchiami), teda v dôsledku straty viery v Boha u politikov určitých politických strán aj v širokých vrstvách obyvateľstva. Čo sa to stalo a čo sa deje? Za svojho dlhého života som mohol sledovať, ako ľudia na Slovensku i v Európe prestávali mať vieru svojich rodičov a podľa nej myslieť i konať.
Ako v dobrých gazdovských rodinách, aj moja stará mama, vzorná katolíčka, ešte v tridsiatych rokoch mala osobitný riad na varenie bez mäsa a vraj aj bravčovej masti v čase veľkého predveľkonočného pôstu. V jej domácnosti sa okrem toho dodržovali aj štyri kratšie pôsty pri zmenách ročných období - kto dnes vie, čo to vôbec bolo? Pôst bol zdravá vec a pri dnešnom pretučnení obyvateľstva v priemyselne vyvinutých krajinách sa ním denne zaoberajú masmédiá a občas už aj vlády, no jeho vzťah k viere nevidí nikto. Nesúvisia s ňou ani hospitalizácie až úmrtia bulemických modeliek a nerozumných dievčat preháňajúcich predstavu štíhlosti. Riadne jesť treba kvôli zdraviu a z estetických dôvodov. Na žrúta je zle sa pozerať či je, či neje.
No v štyridsiatych rokoch sa stará mama s utrápenou tvárou prizerala, ako Rózka, naša pomocníčka v domácnosti, ráno upravovala posteľ jej syna, „nehodného“ kňaza-jezuitu, ktorý v nej strávil noc so svojou milou (neskoršie s druhou milou); sama sa tej postele nikdy nedotkla. Všetci sme pravidelne chodili do kostola, na spovede atď. Ale začalo sa jesť mäso aj v piatok a pôstny riad sa vyradil - aj tak už nebol moderný. Aké myšlienky vtedy prebiehali inteligentnou ale zanovitou hlavou našej starej mamy? Opovážila sa aspoň v duchu zaprotestovať proti nehoráznosti celibátu? Podrobnejší rozbor udalostí tých čias by si zaslúžil zmienku, že už v dvadsiatych rokoch prinútila svoju dcéru urobiť lepšiu partiu s inžinierom, evanjelikom, ako zememeračom, pravoslávnym a bielym Rusom. Tým ju stratila. Nešťastnica spáchala po štyroch rokoch nevydareného manželstva samovraždu hodením sa pod náhon veľkého vodného mlyna v Leviciach a ostal chlapec polosirota. Nikomu nič nevyčítam; chcem len upozorniť, že v tom čase nebolo pre katolíčku jednoduché vziať si muža inej viery; ani pre jej rodičov - ak nemali také úzke vzťahy k miestnemu biskupstvu, ako stará mama. Starý otec bol na začiatku storočia správcom školy a organistom na Starých horách - to bola v súvislosti s pútnictvom zlatá baňa.
Svojmu pseudonáboženstvu zasadil môj strýc korunu v päťdesiatych rokoch, keď po zákaze jezuitského rádu stal sa najprv farárom, ale skoro urobil kariéru ako redaktor Katolíckych novín a hlavne prostredník medzi KSS a slovenskými biskupmi, tuším ako generálny tajomník zlovestnej Katolíckej akcie, v mojej predstave komunistami organizovaného hnutia kňazov za socializmus. Stal sa kanonikom slávnej kapituly pri dóme sv. Martina. Mal úradné auto so šoférom Gejzom, iste informátorom tajnej služby. Dostal veľký pánsky byt po pápežskom nunciovi v Bratislave na Kapitulskej ulici č. 4 s osobitným vchodom zo schodišťa do jeho pracovne pre Martu, Duňu a ako sa ďalej volali. Asi pre túto zlú minulosť sa táto historická budova dodnes nerenovuje - nech sa hanbí za správanie sa svojich obyvateľov! Ani v Lexikóne katolíckych kňazských osobností Slovenska (Paštéka J. a kol., Bratislava Lúč 2000) sa meno Dr. Ladislava Škodu nevyskytuje, čo pripisujem vydavateľstvu za hriech z úmyselného omeškania povinnosti. Stará mama sa k nemu presťahovala a na základe zmluvy o doopatrovaní boli tri deti vylúčené z dedičského pokračovania.
Myslím si, že vtedy som mal ešte neutrálny, skôr by som povedal neuvedomelý postoj ku katolíckej cirkvi. So strýcom som súhlasil vo veci odmietania a porušenia celibátu (keby ste vedeli, do akej miery!), ale jeho svetáckosť, záletníctvo a ziskuchtivosť presahovali všetky medze. Prijateľní mi boli jeho kolegovia-jezuiti, ktorí sa stali profesormi na gymnáziách a niektorí viedli riadne manželstvá. Zradu cirkvi a službu jej otvoreným nepriateľom za špinavý groš som považoval za podlosť. Naletel som však na výhovorky hierarchie, že za všetko zlo, ktoré sa v cirkvi a v jej mene páchalo, sú zodpovední len slabí jednotlivci.
Sympatie vzbudzovali ich obľúbené historky pri kázňach a v článkoch. Jedna mi nejde z hlavy: vraj Beethoven, možno iný velikán hudby, sa raz s obdivom vyjadril, že by dal svoje obsiahle celoživotné dielo za autorstvo pár taktov nápevu k spevu kňaza pred Premenením (pre mnohých, čo to už dnes nevedia: tenuškej oplátky na telo a bieleho vína na červenú krv Krista - ale pozor: nie symbolicky, lež „ozajstne“; skúste si to nechať od kňaza vysvetliť). Za mojich čias to znelo po latinsky „Vere dignum est, aequum et salutare …“ (Je správne a …); znie to slávnostne a viem si to ešte zanôtiť. No pochybujem o autenticite historky, a hlavne, že je to taký úchvatný evergrín. Splnilo to svoj cieľ: odviedlo to našu pozornosť od kúzelníctva pri oltári.
Za takýchto okolností mizla naša viera, postupne, pozvoľna, ale išlo to do podstaty. Nakoniec sa v prostredí desiatok členov užšej a širšej rodiny nenašiel ani jeden, o kom by sa dalo povedať, že svojím životom dokazuje, že verí. Najmä nie na trest za hriechy, potom nie na odmenu za „zásluhy“, na posmrtný život - aká úloha tu ešte ostávala Bohu? Historka o stvorení Adama a Evy sa konečne považovala za biblickú metaforu ako mnohé iné, o evolúcii človeka a opíc zo spoločného predka nepochybovali ani kňazi. Dalo sa veriť na božiu spravodlivosť a dobrotivosť po dvoch svetových vojnách a holokauste, ktorý sme prežili na vlastnej koži a gulagoch, o ktorých sme sa dozvedeli? Kde máme odôvodnenie nášho zmýšľania, nepotrebujeme veriť. Kde nemáme odôvodnenie a verili by sme, tam sme stratili kontakt so svetom aj medzi sebou (Sam Harris) a patrili by sme na bezvýznamný okraj spoločnosti; len to nie!
Iste, veľmi sme sa zmenili a to, čo som opísal, je len časť tej zmeny. Máme majstrov opisu katastrofálnej situácie našej spoločnosti, ale s mnohými nesúhlasím. Obraciam sa len na tých, čo úpadok morálnosti pripisujú strate viery v Boha, odvolávajúc sa medzi iným aj na slová Ivana Karamazova, že bez viery v Boha by bolo všetko dovolené, aj vražda; tu sa Dostojevskij poriadne sekol. Mohol by som citovať, samozrejme, kňazov všetkých hierarchických stupňov, ale aj laikov všetkých povolaní, no vyberám tých, čo tvrdia, že „40 rokov komunistickej diktatúry a ateizácie viedlo k rozpadu mnohých morálnych a tradičných cenných kultúrnych hodnôt. Tento úpadok hodnôt sa prejavuje dodnes.“ (kardinál Korec v Literárnom týždenníku 2. mája 2007, s. 3).
Sociologické štúdie dokazujú, že názor, žeby náboženstvo mohlo byť zdrojom morálnych intuícií, je absurdný. Cit pre odsúdenie ukrutnosti sa nezíska z biblie, ako sa cit pre dva a dva sú štyri nezíska z učebnice matematiky. Naša etika má predchodcov v živočíšnom svete. Hoci je príroda ukrutná, opice draho zaplatia, ak ublížia inému členovi svojho druhu. Súcit alebo lásku nevymyslel žiaden prorok (už spomenutý Sam Harris v knihe Koniec viery).
Za komunizmu sa morálne previnila strana a osobne straníci; spoločnosť si to s nimi vybavila, ako sa to robí v politike a pred súdmi - nedokazuje to pretrvanie morálnosti? Absolútna väčšina našich ľudí odsudzuje všetky skutočné zlá, ktoré nás postihujú, takže o všeobecnom rozpade cenných hodnôt sa nedá hovoriť. Štatistiky hovoria, že na celom svete je vo väzeniach za zločiny pomerne viac veriacich ako neveriacich. A ak ide o takzvaný rozpad morálky (pričom žalobcovia majú na mysli predovšetkým sex a rozmnožovanie, hoci daňové podvody a zlé daňové zákonodarstvo narobia nepomerne viac zla), došlo k nemu aspoň v takej miere, ako na Slovensku, v celej Európe a vlastne na celom svete - teda bez komunistickej diktatúry a ateizácie, ak sa ňou myslí štátom vynucované šírenie myšlienok ateizmu.
Toto pokračuje aj v súčasnosti, a to míľovými krokmi. Napomáhajú tomu nielen reálne zlá, ktorých sa náboženstvá miestami dopúšťajú (správanie cirkví pri vojnových konfliktoch, pedofília kňazov, mamonárstvo, pôsobenie cirkví pri svetových organizáciách), ale predovšetkým zasahovanie náboženstiev do politiky pri vytváraní spoločenskej situácie zákonodarstvom. Hoci rozličné, sú náboženstvá spojené nádoby: ak odsudzujeme moslimský fundamentalizmus, prejavujúci sa od terorizmu samovrahov opásaných bombami, cez postoj k žene, homosexualite a výchove detí až po zákaz karikatúr božieho proroka Mohameda a „božie štáty“ s učením koránu ako základom civilného zákonodarstva, nachádzame do očí bijúce analógie v učeniach kresťanských cirkví a siekt, napríklad v protestantskom a katolíckom dogmatizme v Severnom Írsku a v postavení ženy v katolíckej cirkvi. Ako v islame, aj vo Vatikáne rozhoduje len mužská hierarchia a na názor žien sa neberie ohľad. V našich podmienkach k tomu pristupuje rad ďalších kresťanských morálnych učení, ktoré nemajú opodstatnenie vzhľadom k súčasnému stavu vedeckých poznatkov alebo súčasnému stavu sveta. Na prvom mieste je postoj k sexualite: zákaz mimomanželského pohlavného styku a zákaz prezervatívu. V rámci svojej stredovekej náboženskej politiky obmedzili USA svoju pomoc organizáciám pre plánovanie rodičovstva v rozvojových krajinách, ktoré pripúšťajú prerušenie tehotenstva, čím prakticky zastavili dovoz prezervatívov do 16 štátov a obmedzili do 13, hoci niektoré z nich majú najvyšší výskyt AIDS a trpia preľudnením pri absolútnej chudobe obyvateľstva. Na druhom mieste je postoj k prerušeniu tehotenstva a s tým súvisiace postoje k novým možnostiam reprodukcie a využitiu kmeňových buniek pre liečebné účely, resp. zatiaľ len k výskumu nových možností prístupu k radu vážnych chorôb ľudstva.
Súčasníci si čoraz viac uvedomujú, že sú osobne rozhodcami v otázkach, čo je logické aj čo je etické. Je to čiastočne v našich génoch, čiastočne to získavame výchovou a žitím v komunite. Ak je viera geneticky vedľajším produktom spôsobu nášho života v dávnych dobách v rámci úzkej rodiny a malých klanov (Richard Dawkins v Sklamaní z Boha), stráca pri globalizácii spoločenského života v anonymných veľkomestách svoje odôvodnenie. Dominantným faktorom sa stáva moderný život v demokratickej spoločnosti, kde vieru v nadprirodzeno nahradzujú vedecké a technické poznatky. Zákony evolúcie sú neoblomné. Potvrdenie tohto názoru vidím vo vývoji správania sa ľudí vo svojom okolí v priebehu mojich desaťročí.
Za mojej mladosti ešte existovalo skupinové nepriateľstvo medzi katolíkmi a evanjelikmi, povedal by som, že dožívalo. Jedným z mnohých znakov tohto stavu bolo miznúce tabu manželstiev medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev, druhým nazeranie na homosexualitu, považovanú pôvodne v najlepšom prípade za chorobu.
Občas sa mi chce zaprotestovať proti presile a spôsobu odsudzovaniu nášho dneška a našej cesty k tomuto dnešku, pretože nebolo a nie je všetko zlé - robím to aj touto spomienkou.
Rád spomínam na gymnaziálne roky za Slovenského štátu, keď som v Trnave nosil klasickú zamatovú šiltovku s označením V (kvintán) a VI (sextán): boli sme pyšní na jej modrú farbu so strieborným lemovaním Štátneho, nie Cirkevného gymnázia (I-IV, purpurová so zlatým lemovaním). Skoro sa mi to nechce veriť, ale tuším nikto z nás nebol v Hlinkovej mládeži - aj to bol symptóm miznutia našej viery, hoci veľká väčšina si to vtedy vôbec neuvedomovala.
•
ZOŠITY HUMANISTOV - číslo 65, október 2007:
Jean Bricmont: Rok 01 ľavice: zastať a rozmýšľať
Prehra francúzskej ľavice pri prezidentských a parlamentných voľbách na jar 2007 ukázala, že ľavica nemá víziu, projekt ani program, a to od tých čias, ako dva roky po svojom víťazstve v roku 1981 sa obrátila chrbtom k svojmu socio-ekonomickému programu a osvojila si, čo aj bez zanietenia, neoliberalizmus. V rámci „európskej konštrukcie“ moralizátorsky zvýrazňuje antirasistické, feministické a antifašistické „hodnoty“ v klamnom predpoklade, že tým sa dostatočne líši od pravice. Uniká jej, že pri globalizácii je prvý krok izolovať politický proces od vôle a vplyvu občanov, zveriac maximum rozhodovaní nevolenej byrokracii, podliehajúcej tlakom najrozličnejších súkromných lobistických skupín. Voľby sa môžu konať ďalej, veľa nezmenia: seriózna politická alternatíva nie je možná, „New Deal“ nie je na obzore, ani štrukturálna reforma, ani „spoločný program ľavice“, ani „talianska cesta k socializmu“.
Len tie politické hnutia sú úspešné, ktoré veria tomu, čo hlásajú. Na pravici to nie sú už umiernení konzervatívci, ktorí tiež viac-menej sympatizovali s Keynesom, ale reprezentanti čistej a tvrdej pravice. Ak ľavica zastáva len umiernený pravicový program, plus, povedzme, feminizmus a antirasizmus, nemá nádej na výhru. Musí sa vrátiť k tomu, čo je koreňom sporu medzi pravicou a ľavicou, musí sa vrátiť k zásadnej otázke kontroly ekonómie. Liberálni myslitelia 17. storočia mali pred očami spoločnosť malých nezávislých výrobcov a vtedy pojmy „slobodného trhu“ a nepriateľstva voči feudálnemu štátu a cirkvi mali zmysel. S rastom veľkých podnikov sa však výroba prakticky socializovala a prestalo mať zmysel hovoriť o súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov. Základná idea socializmu je, že od chvíle, čo je socializovaný výrobný proces, má byť socializovaná aj jeho kontrola - ak sa majú uskutočniť emancipačné nádeje klasického liberalizmu.
Keynesovský model, ktorého sa drží dnešná sociálna demokracia, spočíval na vykorisťovaní tretieho sveta, no dekolonizácia ho urobila obsolentným. Európa musí zmeniť svoj vzťah k Juhu.
V 20. storočí sa výrobné a informačné prostriedky stali majetkom niekoľkých pár ľudí, ktorí získali nad ostatkom populácie temer takú obrovskú moc, ako mala kedysi šľachta. Skutočnými nástupcami klasických liberálov sú dnes prívrženci socializmu, kým tí, čo sa dnes označujú za „liberálov“, sú adepti osobitnej formy tyranstva, tyranstva patrónov, majiteľov. Spravidla schvaľujú militarizáciu štátov a americkú dominanciu nad celým svetom. V tejto súvislosti je socializmus tak prirodzenou odpoveďou na problémy rozvoja moderného kapitalizmu, že sa o ňom verejne ani nehovorí - čo svedčí o účinnosti špecifickej indoktrinácie más ľudí, nazývanej „výchova“ a „informácia“.
Otázka socializmu nesúvisí s krízami kapitalizmu a nemizne pri zvyšovaní životnej úrovne; nesúvisí s predpokladanou alebo skutočnou deštrukciou prostredia; naopak, práve pri zvyšovaní životnej úrovne sa ozýva ľudská potreba kontroly vlastnej existencie, teda autonómie a slobody, čoraz hlasnejšie. Je omyl myslieť si, že socializmus nikoho nezaujíma. Naopak - obrana verejných služieb, práv zamestnancov, všeobecného školstva a zdravotníctva sú populárne témy súčasných a budúcich bojov proti moci tých, čo ovládajú kapitál. Európska únia sa netají tým, že považuje za prežitok minulosti a má za cieľ zrušiť - pri zachovaní zdania demokracie - „sociálnodemokratické raje„, pod čím sa zhruba rozumie sociálna zabezpečenosť, všeobecné školstvo a verejné zdravotníctvo; sú to odvždy embryonálne formy socializmu - a ostávajú extrémne populárne. No perspektíva socializmu sa vytratila z politického rozhovoru.
Poznámkou, že v rozvinutých kapitalistických štátoch nedošlo k predvídanému prechodu na socializmus kritizujú liberálni ekonómovia Karola Marxa. Jednou z odpovedí je, že náš systém je nielen kapitalistický, ale aj imperialistický. Rozmach Európy nastal len vďaka obrovskému zázemiu. Predstavme si na chvíľu, že Európa je jediná pevnina, čo vyčnieva z vody a ostatné kontinenty sú oceány. Nebolo by afrických otrokov, zlata ani striebra latinskej Ameriky, vysťahovalectva do severnej Ameriky. Čo by bola naša spoločnosť bez sústavného prísunu surovín, lacnej pracovnej sily formou imigrácie alebo importov z krajín s lacnou prácou, bez úniku mozgov z Juhu na Sever? Museli by sme drasticky šetriť energiou, vzťah medzi pracujúcimi a patrónmi by bol radikálne iný, existencia dnešnej „spoločnosti záľub“ by nebola možná.
V 20. storočí zaznamenal kapitalizmus veľký ekonomický a kultúrny pokrok a pripustil v rozhodujúcich štátoch určité formy demokracie, takže prekonanie kapitalizmu tam bolo možné a potrebné, ale práve tieto štáty dominovali v imperialistickom systéme. No imperializmus má dvojitý účinok: jednak umožňuje vývoz ekonomických ťažkostí na „perifériu“, jednak rozdeľuje pracujúcich v svetovom meradle, keďže západní pracujúci majú vždy neporovnateľne lepšie životné podmienky ako robotníci na Juhu; ich pocit nadradenosti stabilizuje systém.
Preto bola veľkou transformáciou 20. storočia dekolonizácia, ktorá umožnila stovkám miliónov osôb v Ázii a Afrike uniknúť osobitne rasistickej forme útlaku, vychádzajúceho z Európy a zo Severnej Ameriky. Predlžuje sa do 21. storočia a jej ukončenie bude mať ďalekosiahle dôsledky na naše spoločnosti, zbavené výhod privilégií v imperiálnom systéme. Brutálne povedané: Dnes predávajú Číňania milióny košieľ, aby kúpili jeden airbus. Keď budú vyrábať airbusy, kto bude šiť naše košele?
Treba počítať so zhoršením konfliktu medzi tými, čo vďaka svojej kontrole kapitálu vykorisťujú pracovnú silu v Ázii a Afrike a sú „výhercami“ globalizácie a obrovskou väčšinou západného obyvateľstva, ktorá nemá túto možnosť. Cena ich práce nie je na medzinárodnom trhu schopná konkurencie. Vedie to k rastu závislostí a „vylúčení“, kríze sociálneho štátu, ale na obzore sa rysujú aj celkom nové formy triedneho boja.
Oslobodzovanie Juhu pokračuje. USA sa v Iraku zamotali do vojny, ktorú nemôžu vyhrať, ale nemôžu ani jednoducho odísť a zrieknuť sa svojich imperiálnych ambícií. V otázke jadrovej energie pre Irán musí západ ustúpiť alebo riskovať katastrofálnu vojnu. V roku 2006 Palestínčania (tentoraz ako Hezbollah a Hamas) po druhý raz vojensky porazili Izrael. Vojenské a politické víťazstvá Hamasu ukazujú, že spolupráca určitých palestínskych elít s Izraelom na základe dohôd z Oslo zlyháva. Tieto nepredvídané udalosti vyvolávajú rastúcu nedôveru voči svetovému vedeniu.
Hlavný problém súčasnosti je adaptovať sa na úpadok Európy nie tak voči USA, ale voči Juhu. USA sa snažia zachovať svoju hegemóniu silou, ale ich neúspech len zhoršuje krízu impéria. Európska pravica žije v predstave, že naše problémy sa vyriešia imitáciou politiky Spojených štátov. „Radikálna“ ľavica ignoruje problém úpadku a je schopná iba rečníckej obrany sociálnodemokratických a keynesovských hesiel, ktoré globalizácia zbavila použiteľnosti.
Za každú cenu sa treba vyvarovať toho, aby západná spoločnosť upadla do americko-izraelských fantaziem vojny proti „terorizmu“ alebo „islamofašizmu“, čo sa už stalo časti feministickej, republikánskej aj sekulárnej ľavice. Pretrváva dávne nepochopenie udalostí na periférii.
A predsa zmeny prichádzali často z periférie. Októbrová revolúcia aj časť víťazstva nad mocnosťami Osi, pripadajúca Sovietskemu zväzu, mali ohromný vplyv na dekolonizáciu a na možnosť vytvoriť „sociálnodemokratické raje“. Víťazstvá kolonizovaných národov uľahčili početné progresívne zlepšenia v Európe v šesťdesiatych rokoch. Ak súčasné vládnuce kruhy pochopia a vezmú do úvahy, čo sa deje v latinskej Amerike a na Blízkom východe, naskytne sa im možnosť nových prevratných revízií. Pre ostatných by to mohli byť zajtrajšky, ktoré budú menej plakať.
Le Monde dipl., august 2007, s. 6
Voľne preložil R. Škoda
•
ZOŠITY HUMANISTOV - číslo 66, november 2007:
Laurence M. Vance: Môže byť kresťan vojenským kňazom?
Ak sa položí otázka, či môže byť kresťan/kresťanka pasákom, prostitútkou, anjeličkárkou, dílerom s drogami, vrahom na objednávku, tanečnicou hore bez alebo vyhadzovačom v nočnom podniku, odpoveď je jednoznačná. Aj príslušníci iných vyznaní a humanisti sa spravidla vyhýbajú týmto zamestnaniam. A kresťanskí rodičia, ktorých deti si vybrali neškodnejšie povolania ako obchodník so zbraňami, modelka pre plavky, barman, pestovateľ tabaku, predavač v sexšope, exekútor alebo čašníčka v prístavnom bare, by si spravidla priali, aby si ich deti boli vybrali niečo lepšieho.
Sú aj vojenskí kňazi. Kto sú to? Môže byť kresťan vojenským kňazom? Mám na mysli kňaza, ktorého platí štát a ktorý je zodpovedný štátu. Nosí vojenskú uniformu s osobitnými výložkami a hodnosťou. Takýto kňaz sa zaväzuje slúžiť dvom veľmi rozdielnym pánom: Bohu a štátu. Kompromis je nevyhnutný. Ale všeobecne sa vie, že hudba hrá tomu, kto platí. Každý mesiac, v mieri aj za vojny. Plat vysokoškolsky vzdelaného intelektuála.
Mýlia sa cirkvi, združenia a orgány, ktoré počítajú s tým, že vojenský kňaz môže slúžiť Bohu aj štátu. V chýrnej reči na hore predsa Ježiš zreteľne povedal: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom“. (Mt 6,24). Nedodržíš piate prikázanie, ak na príkaz štátu či už osobne bombarduješ, alebo ako dušpastier na tento skutok niekoho pripravuješ.
Kresťan by nemal byť vojenským kňazom z dvoch dôvodov. Po prvé, kresťan by vôbec nemal byť vojakom (z rodinných dôvodov, z vlastenectva, z finančných dôvodov a p.), pretože s takým povolaním Kristus nepočítal. Vojenská služba má zlý vplyv na morálku muža. Nemorálnosť vojenského prostredia je všeobecne známa, a ešte sa zvyšuje pri expedíciách do cudzieho prostredia. Amerických vojenských námorníkov medzi tvrdými nasadeniami hodnotia mnohí odborníci ako tlupy nezodpovedných sexom posadnutých alkoholikov, neverných svojim ženám; keby sa zrušili americké vojenské základne v zahraničí, zrútil by sa svetový priemysel bordelov.
Vojenský kňaz nemôže z presvedčenia podporovať vojenské akcie. Slepá poslušnosť štátu sa v Novom zákone nevyskytuje. Nedá sa hovoriť o obrane vlastných hraníc a vlastnej slobody pri napadnutí, bombardovaní, invázii a okupácii cudzieho štátu. Môže dať vojenský kňaz vojakovi rozhrešenie, že zabiť „nepriateľa“ v čase vojny nie je vražda?
Cirkev prijíma za každých politických okolností vojnu ako niečo nielen nevyhnutné, ale rešpektovateľné, a vojenského kňaza vydáva v mieri i vo vojne za čestné povolanie. Mrazí ma pri pomyslení na súťaženie medzi vojenskými kňazmi o vyššiu hodnosť – čo pri tom robia, aby ich povýšili? Ako sa to zrovnáva s Ježišovým učením? Situácia by bola iná, keby kňaz mal prístup k vojakom ako civilná osoba – platený len cirkvou (ale z jej peňazí, nie z daní veriacich iných náboženstiev a aj humanistov) a len jej zodpovedný.
Americká armáda v Iraku zúfalo hľadá vojenských kňazov. Dúfajme, že ich nenachádza.
Prameň: http://www.lewrockwell.com/vance/vance122.html
Preložil a upravil: Rastislav Škoda
•
ZOŠITY HUMANISTOV - číslo 67, december 2007:
Tom Flynn: Kto sa bojí dobročinnosti na základe viery? (Skrátené.)
Vlády mnohých štátov zverujú mnohé sociálne služby cirkvám.
Pád Ríma mal za následok, že okolo roku 500 n.l. mal celý Západ podobu veľkého rozpadnutého štátu. Civilná spoločnosť ležala v ruinách. Keďže žiadna iná ustanovizeň nemohla nič urobiť, robila všetko cirkev. Od vzdelávania po diplomaciu, od bankovníctva po architektúru, samozrejme, vrátane starostlivosti o chudobných a chorých. No v priebehu nasledujúcich 1500 rokov sa tieto monopoly jeden po druhom vymanili z područia cirkvi; prebrali ich za svoje svetské ustanovizne alebo jednotlivci. Prvý padol monopol komunikácie: ak pôvodne listy na dvoroch vládcov písali a čítali pisári a nimi bývali spravidla mnísi a kňazi; postupne sa gramotnosť stala skoro univerzálnou.
Oveľa neskoršie prišlo na rad umenie. Michelangelo ešte v 16. a Bach v 18. storočí záviseli od cirkevných objednávok, no renesancia už predtým nabúrala monopol náboženských námetov aj patronátov: vytvorila sa nová spoločenská trieda mešťanov a bohatých obchodníkov; vznikli univerzity a múzeá, padol aj monopol cirkvi pre vyššie vzdelanie. Poslednú rolu v diplomacii zohral pápež po roku 1490, keď rozhodoval o rozdelení Južnej Ameriky medzi Španielskom a Portugalskom. Dnes narobí dalajláma a vstup cirkví do politiky len diplomatické zápletky.
Pred 200 rokmi sa začal vyslobodzovať z moci cirkvi monopol dobročinnosti a sociálnych služieb, fungujúci ešte okolo r. 1800. Ale prišiel Dickens, Florence Nightingalová, Červený kríž a potom početné iné druhy súkromných neziskových organizácií a nakoniec aj vládnych aktivít, ktoré vôbec nemali náboženskú komponentu a dostali názov sekulárne, svetské. Treba priznať, že humanisti, hrdé deti Osvietenstva, mali so samými začiatkami trendu „preč od cirkvi” málo spoločné – lebo tu ešte neboli.
Ak dnes mnohé štáty (vedú USA, ale aj Slovensko sa snaží) morálne, ale hlavne finančne podporujú dobročinnosť a sociálne iniciatívy založené na viere, je to snaha zastaviť beh dejín, prípadne až vracať sa do minulosti. Je to snaha o obnovu monopolu cirkvi, ktorá nemá väčšiu nádej na dlhodobý úspech ako by mala snaha o obnovu monopolu v písomnej komunikácii, resp. rituálny „tanec s duchmi” natívnych Indiánov za účelom komunikácie s mŕtvymi. Nevráti natívnym Američanom ich zem, nevyženie belochov, neobnoví ich tradičný spôsob života.
Skúsenosť ukázala, že nemajú pravdu tvrdenia veľkých cirkví a evanjelikálnych kresťanov, že sociálne služby a dobročinnosť, založené na náboženských citoch dávajúcich aj berúcich, sú lepšie ako tie, ktoré sa zakladajú na snahe zarobiť si na živobytie či mať zisk, resp. na povinnosti sociálneho štátu. V modernom svete sa už dávno nahradzujú projekty “civilného kresťanstva” sekularizmom, ktorý je pozitívne, ale dlhodobé hnutie. Konzervatívni kresťania ho sledujú z bezprostrednej blízkosti a niekedy na vlastnej koži s hrôzou – sú svedkami vyparovania sa vlastného sveta. Predpokladám, že za 40 rokov si takmer nikto nespomenie, že existovali iniciatívy založené na viere. To neznačí, že ako humanisti nemáme proti nim agitovať. Práve naopak, náš úporný boj proti nim je jeden z dôležitých mechanizmov, vedúcich k prekonaniu tejto zlej schémy v súčasnej spoločnosti.
Prameň: Tom Flynn: „Who’s Afraid of Faith-Based Charities?” Free Inquiry 26/1, 2007, s. 12.
Preložil a skrátil: Rastislav Škoda |
|
