PROMETHEUS - Časopis pre občiansku spoločnosť a humanizmus 3/2007
ZADARMO KU KAŽDEJ OBJEDNANEJ KNIHE Hlavná téma: Občianske obrady bez podpory štátu. » |
| Autor: |
Kol., Spoločnosť Prometheus, združenie svetských humanistov 2007 |
| Vydanie: |
|
Náklad: |
|
| Počet strán: |
36 str. |
Formát: |
A4 |
| Jazyk: |
slovenský |
ISBN: |
1336-6424 |
| Väzba: |
brožovaná |
Stav: |
na sklade |
| Cena: |
0 Sk |
 |
| |
| Popis: |
Prvé číslo časopisu určeného pre širokú verejnosť: pre humanistov, ateistov, agnostikov ale veríme, že i pre veriacich občanov vyšlo začiatkom roka 2005.
Dvojmesačník vychádza vďaka sponzorskému príspevku Inštitútu pre humanistické štúdie v Albany,Replica Watches USA (Institute for Humanist Studies), web stránka: www.humaniststudies.org
•••
Vydáva:
Spoločnosť PROMETHEUS - združenie svetských humanistov
Pošta: Pod Bánošom 14, 974 11 Banská Bystrica
Telefón: 048/4299922
E-mail: humanist@pobox.sk
Web: http://slovakia.humanists.net
•••
OBSAH:
3 - Občianske obrady bez podpory štátu - O problémoch s občianskymi obradmi na Slovensku a činnosti ZPOZ
6 - Ateizmus ako presvedčenie
7 - Zaujímavosti zo sveta - Slnko obieha okolo Zeme • Voľba pápeža opäť po starom • Cena za mimoriadnu službu humanizmu • Americký Najvyšší súd umožnil vláde porušovať prvý dodatok ústavy
8 - Aj kráľovi je upretá sloboda vyznania - Zhovárali sme sa s predsedom Nórskej humanistickej asociácie Roarom Johnsenom
10 - Môj život bez náboženstva - Ohlasy na anketu časopisu Prometheus
12 - Poznávajme veriaceho človeka - Prečo ľudia veria v Boha?
14 - Boj o kumránske zvitky - Zvitky od Mŕtveho mora neustále sprevádzajú konflikty o ich interpretáciu
16 - Vznik a vývoj života na planéte - Je pravdivý názor, že všetko naokolo stvorila nadprirodzená sila?
18 - Skeptický vyšetrovateľ - Predstavujeme náš sesterský časopis Skeptical Inquirer
19 - Prečo sa nazývame humanistami? - O dôvodoch, prečo nazývať náš svetonázor humanistickým
20 - Bahájizmus - O bahájskej viere, jej učení a praktikách
22 - Štát a cirkev v našich dejinách - Príspevok k diskusii o vzťahu medzi štátom a cirkvami v SR
25 - Z Valného zhromaždenia Spoločnosti Prometheus • Prečo zaostávame v psychosociálnej práci • Nekorunovaný kráľ Európy - Voltaire • Spoločnosť Prometheus má nového predsedu
26 - Ján Horárik - slovenský humanista a kritik cirkvi - O významnom predstaviteľovi slovenského humanizmu J. Horárikovi
28 - Evolúcia - Recenzia knihy prinášajúcej neobyčajnú históriu jednej vedeckej teórie
29 - Zázraky - kde ich však vziať? - Knižné novinky
30 - Zelená planéta 2007 - Výsledky súťaže
31 - Stojí za to hovoriť o etickej výchove? - Ohliadnutie nazad
32 - Povedali - napísali • Z listov čitateľov
34 - Zábava • Podporte Klub časopisu Prometheus!
•••
ÚRYVOK:
ATEIZMUS AKO PRESVEDČENIE
Radovan Brenkus
Som rád, že sa ľudia združujú do skupín, ktorých záujmy spočívajú v ochrane práv na slobodu myslenia nezávisle od náboženského či iného presvedčenia. Šírenie sekulárneho humanizmu a etiky potvrdzuje, že ľudia mimo akéhokoľvek náboženského vyznania ešte nevymizli.
Ich ateizmus, ktorý prirodzene toleruje náboženskú vieru, tak paradoxne vyzýva aj k náboženskej znášanlivosti. Sekularizácia vo vnútri cirkví odjakživa predstavovala väčšie nebezpečenstvo než akákoľvek, hoci zverská forma ateizmu. Od protestantizmu je len krôčik k ateizmu.
Môj ateizmus
Osobne nemám problém priznať, že patrím do ateistickej obce. V čom spočíva môj ateizmus? Jednoducho neverím v akúkoľvek fikciu ontologickej „inteligibility“. Je síce logické predpokladať, že tento nepostihnuteľný druh inteligibility nemá nič spoločné s človekom, nevykazuje žiadne psychologické ľudské znaky, no nahrádzať pojem Boha nejakou chladnou „substanciou“ nie je prípustné ani pre serióznych teológov, i keby táto „substancia“ nemala povahu hmotného substrátu. Veď už panteizmus bol odrodou ateizmu. No a hovoriť zasa z opačnej strany o princípe, vyššej inteligencii, hybnej sile, duchovnej podstate atď. je len zbytočné zavádzanie ďalších slov.
Hoci ako fyzik pracujem vo vedeckej oblasti, môj ateizmus nie je určený iba vedou. Je výsledkom nahromadenia všetkých súvislostí získaných na základe poznatkov aj z ostatných oblastí poznania. Mnohé problémy náboženskej povahy „riešim“ vo svojej literárnej tvorbe, napríklad v poviedkovej knihe Návraty pekla. Vôbec mi nepripadá čudné, že množstvo vedcov verí v Boha. Argumenty teistických fyzikov sa právom stávajú terčom posmechu samotných teológov. Ide o to, že náboženská viera je v prvom rade záležitosťou potreby, a nie pravdy, ktorá prichádza neskôr. Jeden z mojich literárnych protagonistov v spomenutej knihe hodnotí, že aj citová potreba Boha je silnejšia než akékoľvek dôkazy o jeho neexistencii. Človek však musí racionalizovať mystérium náboženstva, inak by sa musel zbaviť rozumu, a vtedy nastupuje teológia, hoci doteraz - podobne ako filozofi a - nemá dostatočne ujasnené, nakoľko je vedou a nakoľko umením. Preto sa náboženská viera principiálne nedostáva do sporu s vedou a filozofiou. Srdce si môže zvoliť hocičo. Iné je to s teológiou, ktorá stále bude v priamom konflikte s filozofiou, lebo obidvom ide o charakter ontologického predmetu skúmania. Keďže prírodné a humanitné vedy sú základom pre stavbu racionálnej filozofie, veda a teológia sa ustavične nachádzajú v nepriamom spore, nech by sa akokoľvek argumentovalo rozdielnosťou ich predmetov. Práve preto tento ich špecifický konflikt až tak nevidno a vznikajú rôzne pokusy o ich harmonizáciu. Ukazovať pravdu náboženskej viery vymenúvaním vedcov veriacich v Boha je rovnako scestné ako dokazovať ateizmus zoznamom teológov odvrátených od Boha. Na scholastické kritérium pravdy, podľa ktorého je pravda určená počtom ľudí, ktorí ju uznávajú, sa už nemôžeme spoľahnúť.
Ateizmus nemá ustlané na ružiach
Problém ateizmu je zložitý a jeho východiská - keď humanistické východisko sa stáva len jednou z alternatív - nie sú pri podrobnejších úvahách jednoduché. Ateizmus nemal a nikdy nebude mať ustlané na ružiach.
Dostojevskij do špiku kostí literárne zobrazil dialektiku dobra a zla, predpovedal vznik totalitných spoločností v 20. storočí. Existencialisti striktnými úvahami dospeli k poznaniu, že základným pocitom života musí byť bezmocnosť vyplývajúca z jeho absurdity. Nielenže nemožno odporovať zlu násilím, pretože revolúcia zakaždým pohltí svoje deti, ale cesta do pekla vedie aj cez fanatizmus dobra. Je paradoxom, že ho stelesňuje aj pasívny odpor voči zlu, ktorý v politike realizoval indický štátnik Gándhí. Už Tolstoj doviedol ideu neprotivenia sa zlu do krajnosti svojím radikálnym humanizmom. Milovať nepriateľov v konečnom dôsledku znamená ospravedlňovať zlo. Ukazuje sa teda, že dialektike dobra a zla sa nemôže vyhnúť ani kategória Boha. Najstrašnejšie to pociťujú teológovia. Zasahuje Boh do chodu sveta alebo nie? Ak nezasahuje, ako ho ospravedlniť, keďže sa ľahostajne prizerá utrpeniu? Ak zasahuje, nakoľko a v čom, aby neniesol zodpovednosť za zlo? Pravdaže, otázky tohto typu predstavujú problémy, ktoré sú v kompetencii výlučne teológie a ateistov vonkoncom nemusia trápiť. Teológovia sú a budú nútení revidovať svoje koncepcie vzhľadom k prevratným výsledkom vo filozofi i a túto prácu im úprimne nezávidím.
Čomu mám veriť?
Uviedol som, že ani ateizmus nemá ustlané na ružiach. Dá sa povedať, že jeho problémy sú ešte obludnejšieho charakteru. Ateizmus totiž musí v niečo veriť, lebo len tam, kde je viera, môže byť nádej. Ide o prirodzenú archetypálnu ľudskú potrebu, ktorá bude jestvovať dovtedy, kým bude človek a jeho sebauvedomenie pýtajúce sa po zmysle vlastnej existencie a sveta. Netvrdím, že táto potreba je nám vrodená ako Kantov kategorický imperatív, pretože ako obdivovateľ humanisticko-filozofickej koncepcie Fromma nezdieľam jej psychologizujúce tendencie. Hyperbolizovanie akéhokoľvek poznatku do iných oblastí poznania vždy viedlo k nejakému -izmu. Zásadná otázka ateizmu teda znie: čomu mám veriť, ak odmietam náboženskú vieru v Boha? Pre túto otázku potečie ešte veľa atramentu, keď sa budú vytvárať etické systémy v rámci budúcich filozofických koncepcií namiesto teologických. Ich vytváranie je samo osebe problematické. Veď pokusy o nové etické doktríny, ktoré by nahradili náboženstvo, tu už boli a stroskotali.
Mám veriť sile fyzikálnych zákonov a vôbec vede? Nemôžem. Vedecké zákony sú len prechodnou fázou ontologickej reality, navyše exaktné vedy ako také nikdy neposkytnú etickú útechu z ontológie. Kult vedy vedie k technokratizmu, paradoxne sa stáva nábožensky veriacim ateizmom. Ak odmietam náboženskú vieru v Boha, musím odmietnuť aj tento druh ateizmu, ktorý Boha iba nahrádza vedou.
Mám veriť umeniu? Umenie je síce krásnym príkladom na ontotvorný charakter reality, kedy sa realita prezentuje repertoárom, ktorý v nej predtým neexistoval, a tak potenciálne dokonca zmnohonásobuje svoju neobmedzenú bohatosť jednotlivostí do nekonečnej plnosti, no neutešuje ľudského ducha v takej miere, ako si to predstavuje, hoci mu umožňuje bytostnú realizáciu a kompenzuje nenaplnené predstavy.
Veriť ľudskej činnosti? Všetko je v poriadku, kým sa nezačnem pýtať po jej axiologickom význame. Ak v niečo verím, musí to byť mojím zmyslom. Podobne ako pri umení sa dostávam do slepej uličky, lebo viera v čokoľvek predpokladá presvedčenie, že to má význam. Pravdaže, veľa ľudí vidí hodnotu svojej práce v jej výsledkoch ako v medzistupni k inej činnosti, nepotrebujú prekročiť jej ľudský tieň. Navyše ak ma práca výnimočne napĺňa, ak sa mi stala prostriedkom a zároveň cieľom na uspokojovanie nielen základných potrieb, ak ma odpútala od vlastného ja, mám obrovské šťastie. No nemôžem mu bezvýhradne veriť, kým si nezdôvodním zmysel takejto tvorivej práce mimo akejkoľvek činnosti.
Mám veriť ľudstvu, človeku? Ako som spomínal, krajný humanizmus vedie k zlu, na piedestál Boha postaví človeka. Sakralizáciu - nahrádzanie spoločenských hodnôt vierou vôbec - v ohavných rozmeroch ako zákonitý historický jav, keď sa obrazy kultu osobnosti stávajú ikonami, možno pozorovať najmä v diktatúrach. V tomto význame nedokážem byť humanistom, hoci snímam klobúk pred filozofickou koncepciou Fromma alebo Bondyho. Isto ma mnohí odsúdia, prečo nie som prívržencom človeka, no ak sa človek utieka k človeku, stáva sa svojím bludným kruhom. Problém je zrejme v niečom inom.
Na jednej strane potrebujem istú personifikáciu lásky, ktorá mi ako bezmocnému dieťaťu dá rodičovskú útechu, na druhej strane z racionálnych dôvodov nie som ochotný prijať takúto podobu Boha, pretože pre mňa má výhradne fiktívny význam. V opačnej pozícii si zasa uvedomujem, že akákoľvek náhrada Boha síce poskytuje reálnu útechu, ktorej z hľadiska rozumu môžem veriť, no napriek tomu vedie k najhoršej etickej depresii, pretože ma nedokáže oslobodiť od najbolestnejšieho pocitu chýbajúceho zázemia tak ako sám Boh s pôvodným poslaním. Toto je základná antinómia ateizmu. V nej spočíva dilema nevyhnutnosti existenciálnej samovraždy a jej neprípustnosti v každej etickej koncepcii. Na rozdiel od teológov ide o najstrašnejší problém ateistov. Zatiaľ nám neostáva nič iné, len veriť v človeka, v pozemskú lásku muža a ženy. V obyčajného človeka, ktorého ešte nezabili, a ani nepovýšili na božstvo. |
|
