OBŽALOBA NÁBOŽENSTVA 1. diel

Úvod

NEZARADENÉ nové knihy

OBŽALOBA NÁBOŽENSTVA 1. diel

OBŽALOBA NÁBOŽENSTVA 1. diel

Kód:

Dostupnosť:
Počet ks:	1 ks

0,- €

Do košíka

OBŽALOBA NÁBOŽENSTVA 1. diel

OBŽALOBA NÁBOŽENSTVA 1. diel O základných problémoch vzťahov náboženských ideológií k civilizačným otázkam ľudstva z pohľadu rozhľadeného humanistu.
Autor:	Chester Dolan, Spoločnosť Prometheus 2006
Vydanie:	1.	Náklad:	--
Počet strán:	280 str.	Formát:	16 x 23,5 cm
Jazyk:	slovenský	ISBN:	80-969515-2-1
Väzba:	brožovaná, lesklá	Stav:	nová - na sklade
Cena:	271 Sk


Popis:	Toto je prvý diel dvojdielnej publikácie. Druhý diel sa pripravuje. Sledujte našu web-stránku a druhý diel budete mať ako prví!!! ÚRYVOK: Fanatizmus Herb Caen vo svojom článku uverejnenom v San Francisco Chronicle napísal: „Problém so ‚znovuzrodenými kresťanmi’ je ten, že po návrate k viere sú z nich ešte väčší popletenec.“ Znovuzrodení kresťania pripomínajú absolventov akcie Alcoholics Anonymous (Anonymní alkoholici), ktorých som stretol v Key Weste v štáte Florida v šesťdesiatych rokoch. Táto akcia prospieva mnohým alkoholikom najmä tým, že nahradí jednu drogovú závislosť inou, teda závislosť na slopaní závislosťou na detinskej, zjednodušenej, idealizovanej kresťanskej viere, ktorá bola zrejme založená židovským prorokom žijúcim pred dvetisíc rokmi. V tom čase ešte projekt „znovunarodených“ nebol známy, avšak to, čo ponúkal projekt Anonymných alkoholikov, bolo veľmi podobné. Každý, kto sa podrobil čo len niekoľkominútovému presviedčaniu, súhlasil s tým, že sa stal svojmu okoliu menej nepríjemným ako alkoholik. Zmenil sa však v tom zmysle, že naraz chcel každého, koho stretol, „spasiť“. Každá rodina, v ktorej bol čo len jeden rodinný príslušník fanaticky nábožným človekom, ktorý si zvykol ustavičnými narážkami privádzať iných členov rodiny do pomykova, pochopí, ako to hnevalo každého, kto musel komunikovať s takýmto odchovancom Anonymných alkoholikov. Spontánne, ustavičné, do špiku kostí prenikajúce modlenie sa zvyčajne znepriatelilo aj tých najtrpezlivejších priateľov. V ortodoxných náboženstvách i mimo nich je nevyhnutným následkom fanatizmu zánik racionálnej komunikácie. Fanatizmus potláča úsudok, vnútorný pohľad, ktorým „vidíme oveľa ďalej než okom“, ako vravel William Henry Hudson. Keď niekto zastáva názor, že jeho pravda je tá jediná, trpí tým jeho komunikácia so zvyšným svetom. Nik nie je ochotný prijať omyl (o ktorom sú iní presvedčení) alebo sfalšovanie pravdy (tej, v ktorú my veríme), ak sú úplne "očividné". Naši oltárnici opakovane a ustavične vykresľujú, že je lepšie byť mŕtvym než neveriacim. Ich nenarušiteľná koncepcia absolútnej pravdy, náboženskej viery, a jediná úzkoprsá cesta „kresťanstva“ na docielenie dokonalého posmrtného života plného požehnania nenecháva priestor na nijakú možnosť trvalého mieru. Simone de Beauvoir v diele Všetci ľudia sú smrteľní (All Men Are Mortal) opisoval svoju priateľku takto: „Pokúšala sa zbaviť náboženského ošiaľu.“ A to je ten najhorší prípad! Nedá sa z toho vyspať. Môže trvať celý život, kým sa človek postupne zbaví náboženského opojenia. Mnohí pobožní to radšej ani neskúšajú. Radšej sa poddávajú tejto drogovej závislosti. Práve takýto typ ľudí pravidelne telefonoval každú nedeľu večer do vysielania nazvaného „Vyrovnať sa s náboženstvami“, ktoré robila spoločnosť KABC. Kňaz, ďalší duchovný a rabín, starostlivo vybraní klerikálnym redakčným kruhom, sa stali zručnými apologétmi obhajujúcimi neospravedlniteľné doktríny svojej viery. Každý z nich sa pokúšal zúfalo obhajovať to, čo sa nedá obhájiť, či už išlo o podporu nevyspytateľných sviatostí alebo živelne vyhlásených dogiem katolicizmu alebo protestantizmu, alebo o podržanie menej pochopiteľných pravidiel a rituálov judaizmu. Tí poslucháči, ktorí očakávali čosi viac než len zopakovanie nezmyslov, boli rozčarovaní. Namiesto toho, aby bol tento program výzvou na zamyslenie, nebol ničím iným, len platformou na výklad biblických textov a osobných či pápežských téz, ktorých výber bol taký, aby veľmi neodporoval ostatným vierovyznaniam, aj keď to všetko nedávalo nijaký zmysel. Akékoľvek opodstatnenie existencie náboženstiev alebo diskusia o tom, ako sa vyhnúť náboženským vojnám a všeobecnej nenávisti, ktorú náboženstvá vyvolávajú, sa nespomínali. George Orwell nás poučuje: „Ortodoxnosť znamená nemyslieť – necítiť ani len potrebu myslieť. Ortodoxnosť je stav bezvedomia.“ Zostaviť program pravidiel, rituálov, dogiem znamená vytvoriť takýto stav nemysliacej ortodoxnosti. Nie je ani potrebné vážne o niečom meditovať. Tí, ktorí podľahli takejto ortodoxnosti, môžu oddychovať, vegetovať, prekĺznuť sa životom tupí, hluchí, v akomsi delíriu. Hoci možno potrebujú posilnenie, v nedeľu ráno sa zväčša môžu venovať súrnejším veciam, ako napríklad – u koho sa bude konať najbližšie stretnutie tohto týždňa v kartách alebo kam ísť na najbližšiu dovolenku. Náboženstvo prestáva byť námetom na konverzáciu. Pokiaľ kazateľ dostáva dostatočný plat, aby mohol žiť v pohodlí, uspokojuje sa tým, že udržiava takýto stav v behu. Berie na seba Božie dielo. Jeho kongregácia si nad tým nepotrebuje lámať hlavy. Život pre každého beží podľa predpísanej rutiny a tento pokoj nič nenaneruší. Arthur Miller, hovoriac o ľuďoch Salemu v Taviacom kotle (The Crucible), povedal: „Veria, že držia v ruke sviecu, ktorá ožiari celý svet.“ Ľudia v meste Salem v štáte Massachusetts sa ničím nelíšili od ľudí kdekoľvek inde, keď prejdú dôkladnou indoktrináciou v nejakom konkrétnom náboženstve. Oni predsa „vedia“, že majú v sebe vnútornú cestu k jedinej absolútnej pravde. Pre nich by to bolo nepredstaviteľné, aby neuvítali aj celé zvyšné ľudstvo a nevyzvali ho, aby sa s nimi spolu spájali v toto jedinom pravom náboženstve. (Narážka na hon na bosorky ...

Prepnúť zobrazenie na plnú verziu

Vytvárame eshopy - Atomer.sk