Žlté ruže

Július Balco nepatrí k spisovateľom, ktorí svoju tvorbu egocentricky vysúvajú do popredia literárneho diania bez ohľadu na jej skutočné hodnoty. Principiálne dištancovanie sa od komerčnosti mu poskytlo tvorivú slobodu a zároveň dalo priestor na to, aby sa jeho originálny umelecký potenciál naplno rozvinul do podoby rozprávačského a štylistického majstrovstva. V prózach určených dospelému čitateľovi sa autor prezentuje ako umelecky vyzretá osobnosť so schopnosťou empatického prieniku do vnútra postáv, s motivickým a štylistickým novátorstvom i sugestívnym rozprávačstvom. Dôkazom toho, že takýto typ intelektuálnej literatúry dokáže zaujať moderného čitateľa je aj fakt, že Balcova zbierka poviedok Diablova trofej sa stretla s pozitívnym prijatím čitateľskej aj odbornej verejnosti.

  V prezentovanom románe Žlté ruže Balco rozvíja postavu, ktorá sa objavila už v zbierke Diablova trofej. Ťažiskom fantazijnej prózy je príbeh jasnovidca Michaela, ktorého vnútorný agnosticizmus a zvláštne schopnosti na hranici mysticizmu a nadzmyslového vnímania predurčili na život mimo ľudskej komunity, v zajatí morálneho a filozofického marazmu. Zlom v jeho existencii predstavuje stretnutie s krásnou a tajomnou Adelou: jej prítomnosť spochybňuje realitu jasnovidcovej existencie a vťahuje ho do mýtizujúceho sveta predstáv a snových vízií vytvárajúcich akúsi transcendentálnu rovinu bytia. Kompozícia románu má spočiatku lineárnu štruktúru príbehu hľadania strateného manžela, ktorého stopy vedú do zapadnutej dedinky na nemeckom pohraničí, no príbeh postupne prestupuje množstvo nevysvetliteľných javov a záhad, a tie pôvodný zámer problematizujú a posúvajú rozprávanie do paralelnej skutočnosti. Z príbehu sa tak stáva spletitý labyrint fantazijnosti, v ktorom všetko je také, ako sa zdá,  a predsa celkom iné, a kde sa hranica medzi reálnym a nadreálnym neustále vzďaľuje, aby sa napokon stratila úplne a zostal len akýsi mýtický medzipriestor snového sveta. V mýtickom zrkadlení bytia sa stráca horizont skutočnosti a pokus o zachytenie existencie sa mení na boj s klamstvom.  Balco systematicky spochybňuje realitu ako takú a je na čitateľovi, aby zistil, čo zo sveta okolo je ozajstné a čo len iluzórne. V súlade s autorskou koncepciou sa postava Adely postupne transformuje zo zamilovanej oklamanej ženy na mýtizujúci princíp ženského sexuálneho vampirizmu, nekompromisne pohlcujúci všetko naokolo. Hoci sa Michael hnaný túžbou po Adele snaží zachytiť o prchavé náznaky racionality a dopátrať sa pravdy, zisťuje, že jeho predstava sveta bola iba preludom. Keď sa mu napokon podarí vymaniť sa z Adelinho prekliatia, prichádza na to, že návrat do hmatateľnej skutočnosti nemusí byť automaticky vykúpením.

  Román Žlté ružeje premyslene koncipovanou prózou, ktorá sa dá čítať rôznym spôsobom, pričom každý je adekvátny. Možno v ňom vidieť príbeh vášnivej nenaplnenej lásky plynúcej od lyrického ošiaľu zamilovanosti, cez majetnícku posadnutosť až po tragické sebazničujúce gesto, ale aj napínavý príbeh zmiznutia blízkeho človeka s priam detektívnou zápletkou a fantazijným doznievaním. Balco precízne včleňuje do príbehu dramatické motívy s temnými až hororovými reáliami, dokonca aj ľudská sexualita tu nadobúda mýtizujúci charakter, takže ako celok pôsobia Žlté ruže dojmom uzavretého sveta s vlastnými pravidlami a svojráznou logikou. Autorovi sa podarilo skoncipovať napínavý sujet na intelektuálnom myšlienkovom základe, v ktorom každé slovo, každá veta je pomyselným kľúčom k rozriešeniu príbehu. Balcovo majstrovstvo spočíva v sofistikovanej hre s čitateľom, ktorej víťaz je už na začiatku medzi porazenými. Je len na ňom, či bude hrať ďalej.

Lenka Szentesiová

ZDROJ: https://www.litcentrum.sk/recenzia/zlte-ruze-julius-balco-hranica-iba-zdanliva