Dva dni v Chujave

JONÁŠ ZÁBORSKÝ narodil sa 3. februára 1812 v turčianskej dedine Zaborí. Národné povedomie nadobudol na škole v Kežmarku. Po návrate z univerzity v Halle kaplánčil u M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši (1840). O dva roky prestúpil na katolíctvo a dostal sa na nemeckú faru v Košiciach. Po revolúcii redigoval vládne Slovenské noviny vo Viedni (1850— 52), skade odišiel na faru v šarišskej dedine Župčanoch a tam aj 23. januára 1876 zomrel.
Obdobie, v ktorom Záhorský žil a literárne tvoril, bolo plné spoločenských a politických rozporov. Ale aj osudom Jonáša Záhorského boli sklamania a ustavičný zápas s okolím, vrchnosťami a úporné úsilie o začlenenie sa do vtedajšieho národného spoločenstva. Záhorského svojský a smelý pohlad na naše pomery neprestajne ho nutkal karikovať nešváry v súvekom živote. No neodškriepiteľnú skrivod-livosť a nespravodlivosť nevidel iba u vládnucich vrstiev, ktoré nehumánne maďarizovali a vykorisťovali náš Iud i jeho demokratickú drobnú inteligenciu, odvážne sa oboril aj na nedostatky a nežiadúce javy v našom národnom organizme, čo všetko smelo vyslovil najmä vo svojej próze.
Známa je Záhorského opozícia proti teórii a tvorbe slovesného romantizmu, ktorého predstaviteľmi boli štúrovci. Od klasicizujúcich manier dostáva sa priamo k tvorbe, v ktorej skutočnosť zobrazuje kriticky, čím sa zaraďuje do začiatkov nášho literárneho realizmu. Medzi najhodnotnejšie jeho prózy patrí Faustiáda, Dva dni v Chujave, Panslavistický farár, H!o-vík medzi vzbúreným ľudom, Svätoplukova zrada, Šofranko, Mazepa, Kulifaj atď. Viacero ich ostalo v rukopise. Záhorský napísal i množstvo hier, ktoré vyšli vo zväzkoch Básne dramatické (1865), Lžidimitrijády (1866) a Divadelné hry (1870). V rukopise okrem iných ostali na ten čas neobyčajne priebojné Dejiny kráľovstva uhorského.